Mojcasopis.sk

Pred šesťdesiatimi rokmi sa nad svetom vznášal pochmúrny tieň jadrových zbraní a superveľmoci sa predbiehali v tom, koľkokrát môžu vyhladiť celé ľudstvo.

Keď Sovietsky zväz štyri roky po zvrhnutí amerických jadrových bômb na Hirošimu a Nagasaki úspešne odskúšal vlastné, americkí najvyšší predstavitelia zostali nepríjemne zaskočení. Vedeli, že k tomu raz dôjde, no nečakali, že tak skoro. Posledný januárový deň roku 1950 prezident USA Harry Truman oznámil spustenie výroby vodíkovej bomby. A preteky sa mohli začať odznova.

Ako sa chýlil ku koncu najväčší vojenský konflikt 20. storočia II. svetová vojna, viaceré v nej zaangažované krajiny začali vyvíjať zbrane ničivejšie ako všetko dovtedy poznané. Konvenčné vedenie vojny sa totiž ukázalo ako veľmi zdĺhavé a nákladné. Hoci už Adolf Hitler sa vyhrážal použitím  „superzbrane“, i napriek úsiliu najlepších nemeckých mozgov zostalo iba pri silných rečiach. Na tepnu života na našej planéte pritlačili až Američania a Rusi.

Rusi zaspali na štarte
Spojené štáty americké svoju atómovú bombu predviedli vo veľkom štýle. Keď Little Boy, ako ju nežne nazývali, šiesteho augusta 1945 dopadla na japonské mesto Hirošima, nikto netušil, aké vážne následky to bude mať. Keď opomenieme tisícky obetí, tak jadrový oblak sa vzniesol aj nad hlavy najmocnejších mužov sveta. Harry S. Truman a Josif  Vissarionovič Stalin stáli na čele superveľmocí, ktoré sa napriek nedávnemu spojenectvu začali od seba míľovými krokmi vzďaľovať. Rusom sa počínanie Američanov vôbec nepáčilo. Obrázky a správy z Hirošimy a Nagasaki totiž dokazovali, že USA majú v rukách veľmi silný tromf, ktorým by mohli sféru svojho vplyvu rozšíriť nielen cez celú Európu. Hoci Sovietsky zväz pracoval na vývoji vlastných nukleárnych zbraní už od roku 1943, zďaleka nestíhal Američanom. Malo to viac dôvodov. V prvom rade bol Zväz sovietskych socialistických republík vojnou nesmierne vyčerpaný a zničený. Okrem toho to nebolo také jednoduché ani z ľudského hľadiska, pretože stalinským čistkám podľahlo aj mnoho vedcov a odborníkov. Okrem dvojročného sklzu oproti USA vývoj brzdilo aj malé nadšenie sovietskeho šéfa tajnej polície, ktorému podliehal aj jadrový výskum. Lavrentij Pavlovič Berija neveril, že by Američania dosahovali taký rýchly pokrok, ako mu to hlásili viacerí vyzvedači. Preto ani nesúril vedcov pod vedením popredného fyzika Igora V. Kurčatova, ktorý mal vývoj bomby na starosti. Na porovnanie koncom roka 1944 pracovalo na projekte jadrovej výzbroje v ZSSR menej ako sto ľudí, pričom v rovnakom čase ich bolo do takzvaného Manhattanského projektu v USA priamo alebo nepriamo zapojených takmer tristotisíc.

Dobiehanie vďaka špiónom
Po Hirošime sa však situácia radikálne zmenila. Stalin chcel mať na stole vlastnú atómovú bombu do konca roku 1949 a Berija dal Kurčatovovi  „lákavú“ ponuku. Buď to spolu s tímom stihne, alebo skončia prinajlepšom podobne ako tisíce väzňov v uránových baniach so životnosťou nepresahujúcou niekoľko mesiacov. Okrem vlastných síl im výdatne pomáhali informácie od špiónov zo zahraničia. Veľkú zásluhu na expresne rýchlom zostrojení mal pôvodom nemecký fyzik Klaus Fuchs, ktorý sa podieľal na výpočtoch pri výrobe americkej bomby priamo v komplexe Los Alamos v USA a Rusom posielal nesmierne cenné rady a vzorce. Vďaka nim mohol ZSSR v auguste 1949 pri Semipalatinsku otestovať vlastnú jadrovú bombu. Keď sa to dozvedel americký prezident Harry Truman, zostal nepríjemne zaskočený. Podľa jeho poradcov sa to Rusom malo podariť až o päť rokov neskôr. ZSSR dorovnal skóre na 1:1, dokonca sa ukazovalo, že ich  „izdelie“ je ešte o čosi účinnejšie. Už o necelého pol roka preto Truman ohlásil, že USA spúšťajú výrobu vodíkovej bomby. Definitívne tak roztočil špirálu zbrojenia jadrovým arzenálom, ktorý mal podľa zvrátenej logiky tých čias slúžiť predovšetkým na taktické zastrašenie protivníka. Pripomeňme len, že už o dvanásť rokov neskôr sa ľudstvo počas karibskej krízy ocitlo doslova na prahu atómovej vojny. Sovietske raketové hlavice mieriace z Kuby a americké zo základní v  Taliansku a Turecku čakali len na povel. To však už popruhy svetovej politiky držali v rukách J. F. Kennedy a Nikita Chruščov a strach z vyhladenia civilizácie našťastie prekonal vzájomnú nevraživosť.

Vodíková bomba
Základným rozdielom medzi  „klasickou“ atómovou a vodíkovou bombou je princíp, na základe ktorého nastane explózia. Kým pri atómovej bombe je to štiepenie atómového jadra, vodíková pracuje na princípe jadrovej fúzie, teda zlučovania menších atómov do väčších. Ako zdroj energie potrebnej na túto fúziu sa používajú ťažké izotopy vodíka deutérium a trícium. Výbuch má oveľa väčší dosah ako pri klasickej atómovej napríklad so silou 100 megaton, ktorý môže zničiť domy v okruhu 20 km a zapáliť horľavé predmety až do vzdialenosti 100 km. Vodíková bomba je dosiaľ najničivejší prostriedok, aký ľudstvo vytvorilo. Najväčšie takéto zariadenie, takzvanú Cár bombu (jej kódové meno bolo Ivan, ale v ZSSR ju volali aj Kuzkina mať), vyrobili a vyskúšali v roku 1961 v Sovietskom zväze. Vážila takmer 25 ton a najviac dal konštruktérom zabrať padák, ktorý spomaľoval jej dopad, aby sa lietadlo stihlo dostať z jej dosahu. Bol trikrát väčší ako padák, na ktorom pristávajú kozmické lode Sojuz, jeho výroba na istý čas celkom ochromila sovietsky nylonový priemysel. Jej explozívna sila bola približne 3 800-krát silnejšia ako bomby zhodenej na Hirošimu a najsilnejšiu americkú vodíkovú bombu Castle Bravo prekonala viac ako trikrát. Bola však skôr odstrašujúcim prostriedkom, pretože z vojenského hľadiska by bola pre svoje rozmery prakticky nepoužiteľná.