Mojcasopis.sk

Je čerstvým sedemdesiatnikom, ale do dôchodku sa nechystá. Vnúča by prijal, ale dcéry sa do vydaja nehrnú . Hrá v deviatich predstaveniach Štúdia L&S, kde je zároveň riaditeľom. Píše texty, je dramaturgom, režisérom, hercom, spisovateľom aj spevákom. A okrem toho vášnivým golfistom.

Milan Lasica prišiel na stretnutie s desaťminútovým predstihom, usmiaty a príjemne naladený. Dal si malé espresso, pretože má rád dobrú kávu, a hoc už roky nefajčí, zapálil si cigaru. Občas tak vraj robí pre chuť. Zároveň prezradil, že na dobrú kávu chodí rád do nového kníhkupectva v centre mesta.

Aký je rozdiel medzi Milanom Lasicom šesťdesiatnikom a Milanom Lasicom čerstvým sedemdesiatnikom?
Žiadny. Neuvedomujem si svoj vek. Nič sa nemení. Dokonca si neviem predstaviť, že by som sa ráno 3. februára (v deň 70. narodenín, pozn. red.) zobudil s tým, že som už starý a zošúverený. Rozdiel je len v tom, že sa mi už niekedy ťažšie vstáva zo stoličky. (Úsmev)

To vám ťažko uverím. Veď aktuálne hráte v Štúdiu L&S až v deviatich predstave-niach! S tým sa máloktorý herec v obdobnom veku môže pochváliť, nehovoriac o sviežosti pamäti.
Vážne hrám až v deviatich? Vidíte, to som ani nepočítal. (Úsmev) Pamäť mi našťastie naozaj dobre slúži. Takmer na sto percent. Nepocítil som zatiaľ žiadne problémy s pamäťou, čo je v tomto povolaní to najdôležitejšie. Keby mi začala zlyhávať, musel by som sa svojej práce vzdať, pretože to by bolo iba trápenie.

Navyše, okrem toho, že hráte v divad-le, sa na predstaveniach podieľate aj autorsky. 
Ja sa autorsky podieľam na všetkom, v čom hrám, aj keď to napísal niekto iný. S textami, ktoré hrám, som na skúškach pracoval, prispôsoboval som si ich, menil. Napríklad do predstavenia Mínus dvaja, kde hrám s Bolkom Polívkom, sme autorsky vstúpili veľmi výrazne.

A pokiaľ ide o predstavenie Na fašírky mi nesiahaj, čo vás viedlo k napísaniu textu?
Dostal som chuť napísať niečo pre dvoch hercov. Tak ako som bol zvyknutý po celý život. Hoci po odchode Jula Satinského som o tom už veľmi neuvažoval. Ale prišiel Milan Kňažko, priniesol mi text ruského komika Griškovca, prečítali sme si ho, zdal sa mi celkom inšpiratívny, a tak som si povedal, že by sme na základe toho mohli niečo urobiť. To písanie ma veľmi bavilo, až som sa začudoval, prečo som sa tomu nevenoval v minulosti častejšie a prečo som na písanie pre divadlo rezignoval...  Takže mám pocit, že sa ešte do niečoho pustím. (Úsmev)

V tom predstavení je zakomponovaný aj dialóg Telefón, ktorý ste hrali kedysi s Julom Satinským. Ako sa tam ocitol?
To predstavenie je o vzťahoch, reakciách, o filozofovaní prostých ľudí uvažujúcich veľmi zápalisto, hoc na svojej úrovni. A dialóg Telefón sa tam jednoducho hodil. Aj v Griškovcovi, ktorým som sa inšpiroval, bolo nejaké telefonovanie, na čo mi režisér Mikulík povedal:  „Je tam telefonovanie, daj tam dialóg, ktorý ste hrali s Julom. A súčasne to bude taká milá spomienka na Jula Satinského, tak ako je záverečná pesnička spomienkou na Jara Filipa.“ Tak som tam ten Telefón, ktorý sme s Julom hrali už v roku 1966, zaradil.

A ako sa vám hral s Milanom Kňažkom?
Veľmi dobre. My sme spolu hrali už pred dvanástimi rokmi v predstavení Kumšt, ktoré hráme dodnes, a hráme spolu aj v iných predstaveniach, takže môžem povedať, že už sme celkom zohratí.

Ste vyštudovaný dramaturg, zároveň herec, autor, textár, spisovateľ, spevák, režisér. Čo z toho je vám najbližšie?
Často dostávam túto otázku, ale nie som si celkom istý, či mám na ňu odpoveď. Všetko, čo ste vymenovali, naozaj robím, ale čokoľvek z toho robím, vždy mám pocit, že mi je to v tej chvíli najbližšie. Keď hrám na javisku, tak mi je najbližšie javisko, keď píšem text, tak mi je najbližšie písanie... Ale nemám pocit, že by som musel namáhavo prechádzať z jednej oblasti do druhej. Stále mám dojem, že robím celkom prirodzene stále to isté.

To, že ste aj spevákom, možno niektorí nevedia. Ani to, že s Bratislava Hot Serenaders ste nahrali aj dve CD.
Ale ja mám toho ako spevák na konte omnoho viac! Napríklad s Jarom Filipom sme v minulosti napísali niekoľko desiatok piesní, z ktorých sme mnohé nahrali ešte na vinylové LP platne. V osemdesiatych rokoch vyšlo niekoľko. Takže moje CD s Hot Serenaders nie je žiadna spevácka novinka.

Už som spomínala, že ste aj spisovateľom. Viete, koľko máte na konte knižných titulov?
Sú knihy, ktoré som napísal ja sám a sú knihy, ktoré som napísal s niekým. Napríklad s Julom Satinským alebo s Miroslavom Horníčkom. V tejto chvíli presne neviem, koľko ich je.

Ja som ich napočítala dvadsaťštyri.
Dvadsaťštyri? Prekvapujúce! (Smiech)

A o pár dní vyjde ďalšia, ktorú ste napísali s Jánom Strasserom. Rok Lasicu, ktorá je komentovaním rôznych udalostí minulého roka.
Jánom Strasserom som sa nechal pred piatimi rokmi nahovoriť najskôr na knihu rozhovorov. Lenže ja som iba komik,
a hoci som si od toho veľa nesľuboval, mala na moje prekvapenie pomerne veľký ohlas. Takže, keď prišiel Ján Strasser s nápadom okomentovať udalosti minulého roka, už som veľmi neváhal. Tak vyjde Rok Lasicu.

V tejto súvislosti ste si vraj začali pred rokom písať denník. Údajne aj preto, aby ste vedeli, ako dlho to vydržíte. Ešte si ho píšete?
V minulosti som si začal písať denník už niekoľkokrát, ale nikdy som to dlho nevydržal. Teraz som vydržal už rok, a keď som vydržal rok, mám pocit, že to ešte nejaký čas vydržím.

Spomenuli ste minulosť, tak sa k nej ešte vrátim. Ako autor ste sa podieľali na mnohých hrách už počas vysokoškolského štúdia, hrali ste spolu s Julom Satinským v Tatre. V sedemdesiatych rokoch ste však dostali „stopku“. Odišli ste do Čiech, ale krátko nato ste „stopku“ dostali aj tam. Ako si na toto obdobie spomínate?
Áno, je to tak. Odtiaľto nás vyhnali, ale dostali sme angažmán v Brne. Trvalo to však asi rok, možno rok a pol. Potom tí, čo nás odtiaľto vyhnali, usúdili, že keď sme nemohli hrať doma, nemali by sme hrať ani v Čechách a na Morave. Tak sme sa vrátili do Bratislavy a zásluhou niektorých našich priateľov sme sa dostali do Spevohry Novej scény, aby sme boli zamestnaní. Lebo vtedy bola nezamestnanosť  zakázaná. 

Kedy ste sa potom vrátili na scénu so svojimi autorskými hrami?
Nemohli sa hrať ani sa objavovať v médiách skoro desať rokov. Našu autorskú hru sme uviedli až v osemdesiatom šiestom. Jednu v Bratislave a jednu v Trnave.

Viete dnes, kto za tým všetkým vtedy bol?
Nikdy som neskúmal, kto konkrétne za tým bol. Ja tam vidím režim a systém, v ktorom sme žili. Ale nemali by sme sa s tým zmieriť. A mali by sme si občas položiť otázku, prečo tá doba taká bola a prečo tí ľudia robili to, čo robili. Nie som si totiž istý, že keby sa niečo vrátilo, nerobili by dnes niektorí to isté...

Nemáte pocit, že niektorí sa aj v súčasnosti už správajú podobne?
Mám!

Vrátim sa ešte k vašej tvorbe. V minulosti ste mali v Slovenskej televízii aj vlastnú reláciu. Nechýba vám?
Televízia? Nie! A STV už vôbec nie. Pokiaľ ide o televíziu, tak mi úplne stačí relácia Sedem, ktorú vysiela TV JOJ a ktorá sa v minulosti vysielala na TV Markíza a volala sa Sedem s.r.o.

Ozaj, viete o tom, že vaša relácia Sedem má na Facebooku fanklub s tisíckami fanúšikov, ktorí vás sledujú?
Neviem o tom. Dokonca musím priznať, že ani presne neviem, čo Facebook je. Ale veľmi ma teší, že mladí ľudia majú o reláciu záujem, pretože občas mám pocit, že už je medzi mnou a mladou generáciou priveľká priepasť.

A čo réžia? Ponuky, ktoré ste dostali, vás neoslovili?
Keď som bol mladý, veľmi som chcel byť filmovým režisérom. Bol to môj sen, zdalo sa mi to zaujímavé a dodnes si myslím, že je to zaujímavejšie, ako vo filme hrať. Ale dnes už by som si na to netrúfol. Už sa mi to zdá komplikované, riskantné, rolu zohráva aj šťastie, takže na to by som nemal nervy.

Apropo, naposledy sme vás videli vo filme Obsluhoval jsem anglického krále podľa knihy Bohumila Hrabala. Uvidíme vás ešte v nejakom?
Nepoznám príjemnú filmovačku. Pre mňa sa skladá z nekonečného otravného čakania, zo skorého ranného, často zbytočného vstávania a potom prídem pred kameru, kde za pár minút niečo nakrútime a zasa čakáme. Takže pre mňa filmovanie nikdy nebolo lákavé. Pre mňa je omnoho zaujímavejšie divadlo, už aj preto, že má živé publikum.

Vo voľnom čase ste vášnivým hráčom golfu. Mnohí si myslia, aký moderný šport hrajú, pritom vy ste chodili po greenoch už koncom šesťdesiatych rokov, keď mnohí o golfe ešte ani netušili.
A mnohí ešte neboli ani na svete... (Smiech) A to odkiaľ viete? To je pravda, že som sa s golfom stretol už v šesťdesiatych rokoch. Môj priateľ režisér Ján Roháč mal v Karlových Varoch chatu. Tento človek v mojom živote znamenal veľmi veľa a okrem iného ma naozaj zoznámil aj s golfom. Keď ma zobral na ihrisko a ja som videl tú nádhernú kultivovanú zeleň a všetko okolo, okamžite som pochopil, že to je šport pre mňa. Ale z Bratislavy to bolo veľmi ďaleko, tak som si musel na ten krásny šport tridsať rokov počkať.

Áno, on si na vás tých tridsať rokov počkal. Ale opäť až v Karlových Varoch, keď vám Ján Soták, riaditeľ železiarní, kúpil golfové oblečenie a vytiahol vás na ihrisko.
(Smiech) Aj toto viete? Áno, Ján Soták ma, dá sa povedať, prinútil ku golfu. Síce som s tou myšlienkou predtým koketoval, ale som človek, ktorý sa ťažko rozhoduje, dokonca sa niekedy aj zabudne rozhodnúť... (Smiech) A tak sa za mňa rozhodol on. A dosť rázne. A ja som mu vďačný.

Dnes nehráte golf iba vy, ale aj vaše dcéry a manželka.
Áno. Je to ideálny spôsob, ako spolu stráviť čas, a je to senzačný rodinný program. Sme na vzduchu, nechýba nám pohyb, je tam zábava. Vždy sa nám to veľmi páči.

Manželka pôsobí niekoľko rokov v politike. Vy ste o politike neuvažovali?
Nie. Dostal som viacero ponúk, dokonca už začiatkom deväťdesiatych rokov, ale neprijal som ich. Staral som sa o divadlo a obe veci sa podľa mňa naraz poriadne robiť nedajú.

A čo úloha starých rodičov? Dcéry sú dospelé, možno by ste ju už aj prijali.
Áno, ale dcéry sa do vydaja veľmi neponáhľajú. Venujú sa kariére, ešte sa im nechce usadiť a ani do materstva sa nehrnú. Neviem, či je to dobré, alebo zlé, ale je to tak a biologické hodiny im asi meškajú.

Ozaj, kto vyberal dcéram mená? Hanka a Žofia už nepočujeme tak často.
Nám sa vtedajšie moderné mená nepáčili a musíte uznať, že Mercedes Lasicová by znelo dosť smiešne. Pri Hanke sme meno vymysleli narýchlo v nemocnici, pretože sme boli presvedčení, že to bude chlapec. A pri Žofke sme ho mali pripravené, páčilo sa nám.

Narodili ste sa vo Zvolene, časť detstva ste strávili v obci Pliešovce. Pozerala som sa na internetových stránkach oboch miest, či si na vás spomenuli. V Pliešovciach o vás zmienka nie je, ale na zvolenskej stránke ste medzi osobnosťami, ktoré odtiaľ pochádzajú. Napríklad po boku Magistra Rytiera Dônča, pôsobiaceho v oblasti v 14. storočí, ktorý bol okrem iného aj diplomatom a mecenášom umenia.
Ja som dokonca čestný občan Zvolena.

Že by raz bola vo Zvolene ulica Milana Lasicu?
(Smiech) Možno tá, kde bol môj rodný dom. Ale tú už veľakrát premenovali počas môjho života. Vždy podľa toho, ako išli časy...

To je možno dobrý základ, aby sa mohla raz volať Milana Lasicu...
A potom ju zas po niekom premenujú. (Smiech) Radšej teda nie.


VIZITKA
Vek: 70 (3. 2. 1940)
Narodil sa vo Zvolene, vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia začal vystupovať v Tatre, kde s Júliusom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 – 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie, v rokoch 1967 – 1971 bol členom Divadla na korze v  Bratislave, v rokoch 1971 – 1972 divadla Večerní Brno a v rokoch 1972 – 1978 Spevohry Novej scény v Bratislave, od roku 1978 Činohry Novej scény v Bratislave, a od roku 1989 umeleckým šéfom Štúdia S, ktoré sa neskôr premenovalo na Štúdio L&S a pôsobí v ňom dodnes ako riaditeľ. S manželkou herečkou Magdou Vášáryovou, ktorá je v súčasnosti poslankyňou Národnej rady SR, má dcéry Hanu a Žofiu.