Mojcasopis.sk

Zuzka odmieta tvrdenie, že by vyrastala v tieni svojej staršej sestry Moniky – Bambuľky, pretože každá išla svojou umeleckou cestou . V súkromí jej robí radosť šikovná dcérka, ktorá zrejme zdedila dostatok umeleckého cítenia po rodičoch, a nový priateľ.

Slovensko ju malo možnosť spoznať ako detskú hviezdu, neskôr ako dámu z Funny Fellows, akoby vystrihnutú zo starého filmu dvadsiatych rokov minulého storočia. Zuzana Haasová otvorene hovorí o rozvode, novej láske, ale aj o vlastnej cukrovke, ktorá vraj nie je až taká zlá choroba.

Nezávideli ste ani trochu sestre Monike úlohu Bambuľky?
Nemala som jej čo závidieť, neboli sme tak vychovávané, nikdy mi to ani nenapadlo. Prvýkrát sa ma na to spýtala jedna budúca herečka, spolužiačka na konzervatóriu. Vtedy som pochopila, že to by napadlo iba človekovi, ktorý chce len to, čo sám nemá.

Odmalička ste boli všetky tri sestry vedené k umeniu, hoci vaši rodičia sú technicky zameraní.
Podľa mňa naša rodina je plná šialených cirkusantov, ide to od babičky. Tá napriek tomu, že má cez 80 rokov, stále je šialená, rada sa smeje a podpätky musí mať aj k plavkám. (Smiech) Pamätám si rodinné oslavy, ktoré boli plné spevu, a hry na akordeóne. A aj keď máme už dnes svoje deti, táto tradícia stále pokračuje. Je to to isté, len my sme starší a behajú tam naše deti. Je pravda, že rodičia boli stavební inžinieri a dedko dokonca veľmi významný geodet. My sme sa ako keby nevydarili, i keď sestra prvý rok študovala geodéziu. No vyletela odtiaľ s takými päťkami... Potom sa rozbehla tým správnym umeleckým smerom. Keby som sa nevenovala herectvu profesionálne, tak by som ho zrejme robila ako záľubu a bola by som asi zverolekárka. Stále som domov nosila žaby, kačičky, dažďovky ako každé dieťa, no mňa to držalo aj počas strednej školy, keď som domov tajne priniesla mačku. Pôvodný majiteľ ju chcel darovať. Povedala som si, keď ju daruje, je vlastne zadarmo, tak ju beriem. (Smiech)

Aj dcérku to ťahá k umeniu?
Myslím, že áno. Každé dieťa v sebe ukrýva určité emócie a umenie pracuje práve s nimi. Romanka je veľmi emotívne dieťa. Vedieme ju k umeniu, hráme, spievame, chodíme s ňou do divadla, ona prichádza so mnou na moje predstavenia. Teraz už vie, že nemá behať okolo, ale že má sedieť a pozerať sa. Keď sme hrávali s kapelou, vždy bola s nami, a keď bola veľmi maličká, tak ostávala dokonca s nami na javisku.

Vo Funny Fellows ste boli ako vystrihnutá z dobového filmu. Sú to roky, v ktorých by sa vám páčilo, keby sme sa mohli preniesť v stroji času?
Určite áno, tam boli dámy ešte dámami. Pocitovo sa mi to veľmi hodí a aj v dobových kostýmoch sa cítim veľmi príjemne.

V zahraničí ste mali paradoxne väčšie úspechy ako na Slovensku. Prečo?
To je uvoľnenosťou ľudí a plytkosťou názorov. Na Slovensku uvoľnení ľudia chýbajú. Sú uzavretí a alergickí na iné názory a štýly, ktorých sa aj boja. Vo svete je to iné. No a čo, že je niekto výstredne oblečený? Je to jeho a on sa v tom cíti dobre.

Napriek tomu cítite sa na Slovensku dobre alebo máte pohnútky ujsť do  „uvoľnenejšieho“ zahraničia?
Cítim sa dobre všade, kde mám svojich blízkych, a doma sa cítim tam, kde mám dcéru.

Stále sa venujete divadlu a projektom pre detského diváka. Chcete zahatať dieru, ktorá vznikla z nedostatku diel určených deťom?
Áno. Vidíte, aj v tejto oblasti sa prejavuje plytkosť názorov, ktorú som spomínala. Veľa projektov určených deťom je založených na hudobných nahrávkach. Keď im púšťame len tie, vyrábame z nich poslucháčov dnešného typu rádia, v ktorom rotuje za sebou osem skladieb a nič iné. Je to veľká škoda, pretože sluch sa vyvíja v detstve. Ja sa snažím deti oboznámiť s hudobnými nástrojmi, môžu sa ich dotknúť, počuť ich. Deti veľmi dobre reagujú na muziku, pri nej sa u nich prejavuje emotívnosť. Teraz vymýšľam jeden projekt, ktorého súčasťou bude hudba živá aj hudba zo záznamu, chcem ukázať deťom aj taký štýl, akým je opera. Som zvedavá, ako na ňu budú reagovať.

Inšpirujete sa v tvorbe pre deti aj Romankou?
Keď som ju ešte nemala, bola som si v tvorbe veľmi istá. Ale práca pri nej a s ňou je ešte pozitívnejšia, dostávam vlastne ihneď bezprostrednú reakciu od detského diváka. Ona je veľkým poradcom a ani o tom nevie. Keď odíde za hračkami, tak viem, že ju to nudí a zrejme to nebude baviť ani iné deti. A platí to aj naopak.

V rámci seriálového boomu, ktorý u nás pred pár rokmi vypukol, ste sa už aj vy objavili v seriáli. Ste spokojná s charakterom svojej postavy v Paneláku?
Mám rada postavy, ktoré sú úplne odlišné – ako som ja. V normálnom živote sa snažíte nájsť samu seba tak, aby ste s tým boli spokojná, a tak sa aj správate. Pred kamerou rada využívam to, že takáto síce nie som, ale keby som bola, takto by som to robila. Pretran-sformujem sa na niekoho iného. Je zaujímavé držať si svoje ego a zahrať to predsa ináč. Tak sa to snažím robiť aj v divadle.

Ste typ herečky, ktorá dlho uvažuje o svojich postavách a pitvá ich konanie a charakter?
Kedysi som to robila, ale teraz sa snažím najskôr porozprávať s režisérom, pretože ja by som naozaj často reagovala inak ako moja postava a musím vedieť, prečo koná tak, ako koná. Výroba seriálov je na to často prirýchla, čo je škoda. Snažím sa to absorbovať ako špongia. Je to ťažké aj preto, že do seriálu sa neustále niečo dopisuje, nič nie je fixné. Teraz sme napríklad nakrúcali jednu scénu do dielu, ktorý sme točili pred mesiacom. Človek si už po mesiaci dobre nepamätá, aká bola v tom konkrétnom diele nálada, v akom rozpoložení sa postava nachádzala. Na papieri to síce je a scenáristi dohliadnu na to, aby všetko sedelo, no herec nemá ten pocit nadväznosti, ktorý mal predtým.

Pre súčasný film ste ešte stále neobjavená...
Nemyslím si, že som neobjavená, ja som sa asi dosť nafilmovala v detstve. Ľudia ma objavujú skôr pre hudobné projekty, čo je dobre, pretože už v nich môžem účinkovať aj sama. Objavila som vynikajúceho akordeonistu, ktorý je Srb a hovorí, že by som mohla skúsiť spievať balkánske piesne, vraj mám potrebný temperament. Som zvedavá, uvidíme.

Oslobodilo vás to?
No myslím, že na takých osemdesiat percent určite. To, za čím ľutujem, je kopa zábavy, ktorú sme s chalanmi zo skupiny zažívali. Ako človek som sa cítila v skupine zle. A je asi prirodzenou vlastnosťou človeka, že keď sa necíti príjemne, tak podnikne kroky, ktoré to majú zmeniť.

Teraz z vás spokojnosť doslova vyžaruje.
Aspoň vidíte, že neklamem. (Smiech) Otvorila som okno, aby som sa nadýchla.

V profesionálnom, ale i v súkromnom živote musíte fungovať na sto percent. Dá sa náročná práca herečky skĺbiť s takým zdravotným problémom, akým je vo vašom prípade cukrovka?
Ťažké to robia ľudia, ktorí majú predsudky. Cukrovka je ako zvyk, ktorý si musíte zobrať za svoj. Samozrejme, boli časy, keď som si hovorila, že ja to nechcem, a veľmi som ublížila môjmu organizmu, kým som sa s chorobou vyrovnala. Jedla som veľa sladkostí, len aby som sama sebe dokázala, že som zdravá. Pamätám si, že už na škole nevedeli pochopiť, že mi je zle. Jediná odpoveď bola, že keď mám takéto problémy, na herectve nemám čo robiť. A ja som sa zaťala, samu seba som presviedčala, že cukrovku nemám, a keď mi príde zle, tak to vydržím. Ľuďom treba ukázať v priamom prenose, že to problém nie je. Chodím, jem, smejem sa...

Ako to teda vyzerá napríklad pri nakrúcaní?
Som napojená na pumpu, ktorá reguluje príjem inzulínu. V súčasnosti to už nie je taký veľký problém odmerať si cukor. Cukrovka je zradná v tom, že vás nič nebolí a až v určitom veku sa začnú nabaľovať problémy. Jedinú vec, ktorú vnímam ako problém, je, že keď som pohltená prácou a napríklad veľa nakrúcam, zabudnem, že mi je zle a ten stav prechodím, čo veľmi negatívne pôsobí na cievy. To ešte musím podchytiť.

Kedy sa u vás choroba prejavila?
Presne v tom čase, keď som začala nakrúcať Najmenších hrdinov, teda v siedmich rokoch. Je to už pekných pár rokov, odvtedy som zažila neuveriteľný rozvoj medicíny, viem teda porovnať, kde to bolo kedysi a kam smerujeme. Vlastne to nie je nepríjemná choroba. A keby som si mala už nejakú chorobu spomedzi všetkých vybrať, tak cukrovka je tá najlepšia. (Smiech)

No napriek jej  „výhodám“ dúfam, že Romanka ju nezdedila.
Nie! Ona je zdravá. Keď žena má dieťa s niekým, kto má tiež diabetes, je väčšia pravdepodobnosť, že ju dieťatko zdedí. U nás to tak nebolo.

Nedávno som si prečítala, že ste tehotná. Je to pravda?
Viem o tom článku... Je to smiešne, nie je to pravda. Nepovedala som nikomu takúto informáciu a nikto z toho týždenníka sa ma na to ani nepýtal. Novinár, ktorý to písal, si  všetko vymyslel. Veď ani nemôžem byť tehotná, pretože som ešte neukončila niečo, čo chcem ukončiť. Samozrejme, chcem ďalšie dieťa, lenže tento novinár predbehol čas minimálne o jeden, dva roky. Na druhej strane po mne ani dlho pátrať nemuseli. Keby som bola tehotná, budem taká šťastná, že to rozkričím do celého sveta. (Smiech) Ale neprekáža mi to. Ľudia, ktorí ma majú radi, poznajú pravdu, a tí ostatní zistia pravdu po deviatich mesiacoch. V každom prípade by ma zaujímalo, ako by moje tehotenstvo zakomponovali do deja v Paneláku, pretože tam hrám ženu, čo nemôže mať deti.

Romanka si zatiaľ nepýta súrodenca?
Ale áno, no je to lepšie, ako keby mala byť jedináčik, ktorý odmieta súrodencov. Našťastie má rada spoločnosť detí. Pýta sa ma:  „Maminka, kedy budeš mať bábätko?‘ Zatiaľ jej hovorím, že musím si stále merať  cukor, a keď budem mať dobré výsledky, tak potom bude aj bábätko.

Keď ste hovorili, že nemôžete otehotnieť kým si určité veci neukončíte, mysleli ste tým ukončenie manželstva?
Áno. Najskôr som o tom nechcela hovoriť, ale zistila som, že keď o tom nehovorím, vznikajú klamstvá, ktoré ubližujú oveľa viac ako pravda.

Bola to „ponorková choroba“, ktorá prispela ku krachu vášho manželstva?
Áno, aj. 

Vzal manžel žiadosť o rozvod pokojne?
Nie. Nie je to vôbec pokojné, aj keď ja možno pokojne vyzerám, nie je to tak. Dokonca ani naša komunikácia nie je pokojná. Mám teóriu, prirovnávam to k dvom planétam. Na jednej neexistuje pochopenie. A to je jedno či v súkromí, v práci, alebo trebárs pri parkovaní. No a potom sú ľudia z tej mojej planéty, ktorým keď sa niečo nepáči, tak sa to pokúšajú vysvetliť, pochopiť sa, ale najmä dohodnúť sa. No ja jednoducho nedokážem prerobiť ľudí z tej prvej planéty na svoj obraz.

Napriek tomu ste teraz zaľúbená?
Áno, som spokojná a zaľúbená.

Čím vás nový partner zaujal?
Tým čo má v sebe. Je to dobrý človek, a to prirodzene dáva von. Pomáha iným ľuďom. Vie sa so mnou rozprávať, nemám pred ním žiaden blok, môžem mu povedať čokoľvek. Jeho svet je normálne normálny, čo nie je degradujúce, ale obrovská hodnota. Je pre mňa útočiskom, pretože ja sa pohybujem vo svete umelých svetiel, kde sa všetko hrá. Vidí ma takú, aká som - šibnutú. A tak to má byť. Pozitívom je, že mi vie aj pri práci veľmi jednoducho povedať – toto bolo zlé, toto bolo dobré.

Ako ste sa zoznámili?
Môj priateľ je povolaním záchranár a zoznámili sme sa pri nakrúcaní seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, kde som hrala týranú ženu, ktorú muž núti porodiť doma. Tam za ňou nakoniec musela prísť záchranka. Neboli to herci, ale reálni záchranári, no a on bol jedným z nich, pamätám si, že mi meral tlak. (Smiech) Odvtedy sme kamaráti. Ja som bola vtedy v manželstve ešte spokojná a ani som netušila, že raz to takto dopadne.

Dcérka si s vaším novým priateľom rozumie?
Vďakabohu áno, veď bez toho by to nešlo. Pokiaľ si dieťa nerozumie s novým partnerom, tak ten musí ísť preč.