Ich životom sú lezecké steny a skaly. Napriek štíhlym postavám a krehkosti majú sily aj za niekoľkých chlapov. Ako vyzerá život žien, ktoré sú šampiónkami v lezení?
Lezú po skalách, stenách aj ľadových útesoch. Sú jemné a krehké, ale len na prvý pohľad. Tieto mladé ženy s výzorom modeliek majú stisk ruky ako zo železa. Hoci pochádzajú z troch rôznych krajín, jedno majú spoločné. Sú úspešné a patria medzi šampiónky v lezení.
Lezenie je bezpečný šport
Natalija Gros zo Slovinska zdolala v lezení na skale obťažnosť 8c, čím sa zaradila medzi málo žien na svete, ktoré ju zvládli. Aj Natalijine lezecké začiatky sa spájajú s detstvom. „Keď som mala šesť rokov, prihlásila som sa na kurz lezenia,“ hovorí, rodáčka z Kranju.
„Bola som tam aj s ďalšími deťmi a pre všetky to bola zábava. Fascinovalo ma, ako postupujem čoraz vyššie a vyššie,“ dodáva blondínka, ktorá meria 156 centimetrov a váži 48 kilogramov. Ona sama si však nepripadá príliš štíhla. „Poznám aj oveľa štíhlejšie lezkyne. V podstate sa nestarám o jedlo. Keď som hladná, tak si jedlo jednoducho doprajem. Ale neprejedám sa.“ Natalija momentálne študuje na vysokej škole na fakulte športu. Je v treťom ročníku a okrem športu a učenia na nič iné nemá čas. Za svoje hobby považuje šport. V rámci tréningu okrem lezenia ešte beháva. Trénuje päť dní v týždni minimálne tri hodiny denne. Rodičia si na jej extrémny výber zvykli. „Lezenie beriem ako bezpečný šport, keby to tak nebolo, neliezla by som. Najdôležitejšia je pri ňom koncentrácia, samozrejme, aj kondícia a koordinácia pohybov.“
Lezenie by ju neuživilo
Slovenskú šampiónku v lezení Katku Fickuliakovú k lezeniu priviedla náhoda. „Bola som v Anglicku v tábore, a keďže išlo o pohybový tábor, mala som si vybrať medzi kanoistikou a lezením. A lezenie sa mi zdalo menej studené,“ hovorí so smiechom rodená Bratislavčanka. Mala vtedy 14 rokov a doteraz s lezením neprestala.
„Rodičia, samozrejme, neboli nadšení, ale nakoniec to zobrali športovo. Na prvé Vianoce som od otca dostala karabínu. Pri lezení zabudnem na všetko okolo seba, mám jeden cieľ vyliezť na vrch a myslím na to, ako to všetko čo najlepšie zvládnuť,“ tvrdí Katka, ktorá okrem alternatívnych stien zlieza aj steny pri Beckove, na Záhorí, v Česku a v Rakúsku. Venuje sa lezeniu aj profesionálne? „To ťažko povedať, pretože by ma neuživilo. V Bratislave prevádzkujem dve lezecké steny a okrem toho tlmočím a prekladám. Ale snažím sa čo najviac liezť.“ Iným športom sa prakticky nevenuje. Štíhlu postavu si Katka udržiava iba lezením. „Som príkladom zlého stravovania, jem, keď mám čas, a to je často v noci,“ dodáva. Medzi jej obľúbené jedlá patria cestoviny a ak ju nenájdete na umelej stene vo Vertigu, tak určite je niekde na skalách.
Liezla už ako šesťročná
Talianka Jenny Lavarda má len 24 rokov a už je svetovou šampiónkou v lezení. Od roku 1998 je najlepšou talianskou lezkyňou, vyhráva všetky domáce preteky. Na konci roku 2007 dokonca vytvorila nový národný rekord, získala deväť titulov v lezení. Jej lezecký príbeh sa začína v detstve. Už vtedy chodila s rodičmi do hôr a ako šesťročná zliezala s otcom steny. Pôvodne sa chcela venovať motokrosu, no po úraze jej tento šport matka zakázala. „Lezenie sa mi stalo vášňou, milujem všetky druhy. Aj lezenie na ľadových stenách je skvelé,“ hovorí jemná blondínka, ktorú prezývajú Ciky. „Denne trénujem aspoň sedem hodín. Okrem lezenia behám, bicyklujem sa a venujem sa koncentrácii. Tá je totiž pri lezení veľmi dôležitá,“ dodáva. Lezenie nepovažuje za nebezpečný šport. Doteraz nemala úraz a podľa jej slov patrí k šťastlivcom. Vo voľnom čase rada počúva rockovú hudbu. Má priateľa horolezca, ale ten nepreteká. A ako vidí svoju budúcnosť? To zatiaľ netuší, ale je presvedčená, že určite sa bude venovať lezeniu.
Zaujímavé lezecké miesta
Mišja Peč, Rodellar, Mengusovská dolina, Súľov, Manín, Semmering, Verdon, Paklenica, Čertove steny u Lidečka, Črni Kal.
